Farboslepota

Porucha farebného videnia, pri ktorej je porušené vnímanie farebných tónov nazývame ako farboslepota. Pomenovanie farboslepota však nie je väčšinou úplne presné, keďže väčšina postihnutých pacientov má poruchu vnímania len niektorej farby, čo znamená, že majú v určitej miere farebné videnie zachované. Pri úplnej farbosleposti totiž nerozlišujú žiadnu z farieb a okolitý svet vnímajú iba čiernobielo v rôznych stupňoch jasu. Farboslepých ľudí je teda len necelé percento, ostatných môžeme označiť skôr ako farbomylných.

Farbosleposť môže byť čiastočná, v takom prípade sú farby vnímané odlišne a nepresne v porovnaní s človekom s normálnym farbocitom. Záleží na tom, aká farba z troch základných je vnímaná chybne.

Vrodená porucha farbocitu je genetickou záležitosťou a je edičná recesívne. Vrodené poruchy farbocitu sú viazané na chromozóm X. U mužov sa vyskytuje len jeden chromozóm X, a tak jeho prípadnú poruchu nie je možné kompenzovať genetickou informáciou z druhého chromozómu, ako je to v prípade žien. U nich dochádza k poruche len v prípade defektu na oboch chromozómoch. Obvykle sú ženy len prenášačkami poruchy farbocitu. Percentuálne sa farbosleposť vyskytuje približne u 8,5 % populácie, z toho je 8% mužov a iba 0,5% žien. Počet porúch sa tiež líši pokiaľ porovnáme rôzne rasy, čo je spôsobené predispozíciou pre genetickú poruchu na chromozóme X. Z prieskumov vyplýva, že najviac sa vyskytujú poruchy farbocitu u belochov. Najnižší výskyt vrodených porúch farebného vnímania sa vyskytuje u černochov. (4)

Rozdelenie porúch

Osoba s neporušeným vnímaním farieb sa označuje – normálny trichromat . V prípadoch porušeného farbocitu najskôr rozlišujeme či sa jedná o poruchu vrodenú alebo získanú. Vrodených je väčší počet a sú významnejšie.

Vrodené poruchy

Vrodené poruchy môžeme označiť tiež ako hereditárne, u týchto defektov ide o záležitosť vrodenú, pre ktorú neexistuje liečba, ale dnes ich už je možné do určitej miery korigovať optickými pomôckami. Existuje viac druhov vrodených porúch a môžeme ich rozdeliť podľa stupňa poruchy farebného videnia na anomálnu trichromáziu, dichromáziu a monochromáziu. Následne vrodené poruchy delíme podľa toho, ktorá z troch farieb je vnímaná chybne alebo nie je vnímaná vôbec. Vrodené poruchy farbocitu sú najčastejšie spojené s červenou a zelenou farbou. Spolu predstavujú približne 99% z celkového počtu postihnutých.

Anomálna trichromázia

U pacientov s anomálnou trichromáziou dochádza ku zníženiu vnímania jednej zo základných farieb. V sietnici sa nachádzajú všetky tri typy čapíkov, ale jeden druh funguje nedokonale, a tak je vytvorený farebný vnem v inom pomere, než ako je to v prípade u normálneho trichromata. Pri anomálnej trichromázii sa používa prípona -anomália a anomálnych trichromatov rozdeľujeme podľa toho, aká farba je chybne vnímaná. Protanomália je porucha vnímania červenej farby. Deuteranomália je porucha vnímania zelenej a tritanomália je porucha vnímania modrej farby. Porucha vnímania modrej farby je veľmi vzácna a takmer sa nevyskytuje. Pri zelene a červenej farbe je výskyt podstatne častejší.

Dichromázia

Dichromázia je najčastejším typom vrodenej poruchy farbocitu. Dichromati majú len dva funkčné typy čapíkov, a preto nie je jedna z troch základných farieb rozlišovaná. Z informácií z dvoch správne fungujúcich typov čapíkov dichromati vytvárajú alebo lepšie povedané sa snažia vytvárať všetky farby. Niektoré farby však vidia len ako hnedé odtiene, iné dokážu rozlíšiť správne a bez problémov. Orientácia dichromatov vo farbách nie je podľa tónov, ale podľa jasu jednotlivých farebných odtieňov. Pre označenie dichromázia používame príponu –anopia. Rovnako ako anomálnych trichromatov, rozdeľujeme aj dichromatov podľa toho aká farba z troch základných je postihnutá. To znamená, že človek, nevidiaci červenú je protanop, ako deuteranopa označujeme pacienta, ktorý nevidí zelenú a tritanop nevidí modrú farbu.

Monochromázia

Monochromázia je funkčná porucha, pri ktorej človek nerozlišuje žiadnu farbu – nemá schopnosť farebného videnia. Jedine v tomto prípade môžeme hovoriť o úplnej farbosleposti. Väčšinou sa jedná o poruchu čapíkov , ktoré nemusia byť v sietnici prítomné. Pacient s monochromáziou rozlišuje pozorované farebné predmety len podľa jasu. Tento typ poruchy farbocitu je však veľmi vzácny. S monochromáziou je vo väčšine prípadov spojená aj rada ďalších porúch zraku. Býva znížená centrálna zraková ostrosť, ktorú nie je možné zlepšiť ani za pomoci okuliarov alebo kontaktných šošoviek. Vyskytuje sa taktiež nystagmus a vysoký astigmatizmus. Iba vzácne sa môžeme stretnúť s úplnou farbosleposťou bez ďalších funkčných porúch. (4)

Presbyopia

Presbyopia sa prejavuje tým, že oko v určitom veku stráca schopnosť zaostriť na bližšie objekty.

Túto refrakčnú chybu odborníci nazývajú presbyopia (odvodenina od gréckeho výrazu pre "staré oko") alebo rýdzo po slovensky starecká ďalekozrakosť. Častým príznakom sú únava očí či bolesti hlavy pri práci nablízko, ako je šitie, štrikovanie alebo maľovanie. Presbyopia je spojená so starnutím a v určitom veku začínajú byť okuliare nevyhnutné.

1. Čo spôsobuje presbyopiu?
   Čím sme starší, tým menej elastické sú naše tkanivá. Keď starne pokožka, stráca elasticitu a robia sa nám vrásky. Podobn,e keď šošovka v našom oku stratí časť svojej elasticity, zhorší sa jej schopnosť meniť optickú mohutnosť a zaostrovať na rôzne vzdialené objekty. Strata elasticity je postupná. Dlho pred tým, než si uvedomíme, že nám robí problémy zaostriť na blízke predmety, už šošovka začala strácať schopnosť sa rozširovať a splošťovať. V poslednom čase sa presadil názor, že presbyopia je spôsobená primárne zvyšovaním objemu šošovky, čím dochádza k uvoľneniu svalov, ktoré šošovku pridŕžajú. Tým je znemožnená ich funkcia meniť tvar šošovky.
2. Kedy sa presbyopia objavuje?
   Pružnosť šošovky sa znižuje už v mladosti. Vek, kedy spozorujeme presbyopiu sa líši, ale obvykle sa to stáva okolo 40. roku života. Presbyopia postihuje každého a nie je známa žiadna prevencia.
3. Ako sa presbyopia koriguje?
   Zvyčajne sa presbyopia koriguje predpísaním okuliarov, ktoré šošovke pomôžu zaostriť nablízko. Okuliare na čítanie pomôžu efektívnejšie lomiť lúče svetla, aby sa kompenzovala strata videnia nablízko. Ak nemáte iné očné chyby, ako napr. krátkozrakosť či astigmatizmus, budete potrebovať iba okuliare na čítanie. V prípade, že sa u Vás objavuje napr. krátkozrakosť, môžu Vám byť predpísané bifokálne šošovky.

Ďalekozrakosť (hypermetropia)

Ďalekozrakosť sa prejavuje tým, že vzdialené objekty vidíte bez problémov, ale máte problém zaostriť na bližšie predmety.

Ďalekozrakosť sa odborne nazýva tiež hypermetropia a hyperopia. Spôsobuje, že musíte vyvíjať zvýšené úsilie na zaostrenie na bližšie predmety. Deti, ktoré sú ďalekozraké, môžu mať problémy pri čítaní. Hyperopia nie je choroba, ani neznamená, že máte "zlé oči". Vzťahuje sa iba na odchýlky v tvare Vašej očnej buľvy. Hodnota odchýlky určuje, či potrebujete korekčné pomôcky alebo nie.

1. Čo spôsobuje ďalekozrakosť?
   Pri ďalekozrakosti je optická mohutnosť rohovky a šošovky menšia, než by zodpovedalo dĺžke oka. Svetelné lúče prechádzajúce optickým aparátom oka sa stretávajú za sietnicou a obraz na nej nie je ostrý. Záleží teda i na tvare očnej buľvy, ktorá je v tomto prípade príliš krátka. Prečo sa tvar (dĺžka oka) rôzni, nie je presne známe, ale sklon k ďalekozrakosti je vrodený. Ďalšie faktory sa tiež môžu prejavovať, ale nie v takej miere ako dedičnosť.
2. Ako je ďalekozrakosť diagnostikovaná?
   Ďalekozrakosť je zriedka zistená pri školských prehliadkach, ktoré väčšinou testujú iba schopnosť vidieť vzdialenejšie objekty. Na zistenie je nutné skontrolovať videnie na blízko i do diaľky.
3. Ako sa ďalekozrakosť koriguje?
   Na korekciu ďalekozrakosti sa používajú konvexné šošovky (spojky). Spojky lomia svetlo viac a zaostrujú ho na sietnici. Ak nemáte žiadne iné problémy, ako napríklad astigmatizmus, môžete nosiť okuliare na čítanie. Komplexné pravidelné prehliadky zaistia, že budú zistené a napravené i malé zmeny vo videní tak, aby Váš zrak bol stále jasný a ostrý. (2)

Krátkozrakosť (myopia)

Krátkozrakosť sa prejavuje tým, že blízke objekty vidíte bez problémov, ale čítanie písma na tabuli či ukazovateľov na ceste Vám robí problémy.

Váš očný odborník môže túto chybu nazývať "myopia", čo pochádza z gréckeho pomenovania "zavreté oči". Toto označenie vyplýva z jedného z príznakov krátkozrakosti. Tým je "žmúrenie" očí pri pohľade do diaľky. Myopia nie je choroba, ani neznamená, že máte "zlé oči". Vzťahuje sa iba na odchýlky v tvare Vašej očnej buľvy. Miera odchýlky určuje, či potrebujete korekčné pomôcky alebo nie.

1. Čo spôsobuje krátkozrakosť?
   Pri krátkozrakosti je optická mohutnosť rohovky a šošovky väčšia než by zodpovedalo dĺžke oka. Svetelné lúče prechádzajúce optickým aparátom oka sa stretávajú pred sietnicou a obraz na nej je neostrý. Záleží teda i na tvare očnej buľvy, ktorá je v tomto prípade príliš dlhá.
2. Ako je krátkozrakosť diagnostikovaná?
   Na krátkozrakosť môže upozorniť učiteľ, ktorý spozoruje, že dieťa žmúri oči pri pohľade na tabuľu. Potom je nutné nechať dieťa vyšetriť očným lekárom, ktorý určí pravú príčinu. Komplexné vyšetrenie oka odhalí krátkozrakosť. Po objavení krátkozrakosti by mali nasledovať periodické vyšetrenia, ktoré určia, či sa videnie mení a či je nutné predpísať silnejšie alebo slabšie korekčné pomôcky.
3. Ako sa krátkozrakosť koriguje?
   Predpisované sú korekčné konkávne šošovky, ktoré pomôžu zaostriť svetelné lúče na sietnicu, kde utvoria ostrý obraz. V závislosti od stupňa krátkozrakosti môžu byť predpísané kontaktné šošovky alebo okuliare na celodenné použitie. Ak je krátkozrakosť slabšia, korekčné pomôcky môžu byť nutné iba na určité aktivity, napr. riadenie vozidiel či sledovanie televízie. Ak Vám budú predpísané kontaktné šošovky alebo okuliare, môže Vám trvať niekoľko dní, než si na ne zvyknete. Po tomto čase nebude mať krátkozrakosť významnejší vplyv na Váš životný štýl, aj keď silno krátkozrakí jedinci môžu mať určité obmedzenia pri voľbe povolania.
4. Krátkozrakosť v detstve
   Deti v školskom veku môžu mať s krátkozrakosťou problémy. Ak existuje toto podozrenie, je nutné vykonať komplexnú prehliadku očí, aby sa zistila povaha problému a vylúčila sa možnosť vážnejšej choroby. (2)

Sivý zákal (katarakta)

Čo je vlastne katarakta?

Je to zahmlenie alebo zakalenie, ktoré sa vyvíja v normálnej čistej šošovke oka. Niekedy môže vyzerať ako mliečna zakalenosť na normálnej čiernej zrenici. Bráni šošovke správne zaostrovať svetlo na sietnicu v zadnej časti oka, čo má za následok stratu videnia. Sivý zákal nie je tenký povlak, ktorý rastie cez povrch oka.

Sivý zákal sa najčastejšie vyskytuje u osôb nad 55 rokov, ale príležitostne môže byť zistený aj u mladších ľudí, vrátane novorodencov.

Rizikové faktory

Čo zapríčiňuje sivý zákal?

Je známe, že zahmlenosť šošovky spôsobujú chemické premeny vo vnútri oka. Môžu byť spôsobené pokročilým vekom alebo môžu byť výsledkom dedičnosti, zranenia alebo choroby. Nadmerné vystavovanie ultrafialovému alebo infračervenému žiareniu prítomnému v slnečnom svetle alebo cigaretovému dymu, či užívanie určitých liečiv, sú tiež rizikové faktory sivého zákalu. Sivý zákal sa obyčajne vyvíja v obidvoch očiach súčasne, často v rozdielnych stupňoch.

Príznaky

Hoci komplexné vyšetrenie odborným očným lekárom môže spoľahlivo určiť tvoriaci sa sivý zákal, existuje niekoľko príznakov, ktoré ho môžu naznačovať. Patria medzi ne:

• Rozmazané alebo hmlisté videnie, pri ktorom sa farby môžu zdať žlté,
• Zjavovanie tmavých škvŕn alebo tieňov, ktoré vyzerajú, akoby sa pohybovali spolu s pohybujúcim sa okom,
• Tendencia stať sa viac blízkozrakým kvôli stúpajúcej hustote šošovky,
• Zdvojené videnie,
• Postupný pokles farebného videnia,
• Stav, kedy je ľahšie čítať bez okuliarov,
• Pocit, že máte tenký povlak na očiach,
• Zvýšená citlivosť na svetlo, hlavne v noci. (3)

Zelený zákal (glaukóm)

Zelený zákal (odborne nazývaný glaukom) je ochorenie, pri ktorom dochádza k degenerácii a odumieraniu zrakového nervu. Pretože zrakový nerv v sebe vedie všetky informácie o obrazoch, ktoré dopadajú na sietnicu nášho oka, jeho poškodenie vedie k čiastočnej, alebo k úplnej strate zraku.



Hlavnou príčinou vzniku zeleného zákalu a následnej degradácie zrakového nervu je zvýšený vnútroočný tlak (VOT). Pokiaľ sa v oku nahromadí príliš veľké množstvo vnútroočnej tekutiny, ktorá nemôže odtekať, začne táto tekutina tlačiť na citlivé očné štruktúry, predovšetkým na zrakový nerv. Pokiaľ tento stav pretrváva dlhšiu dobu, zrakový nerv začne odumierať.


Zákernosť zeleného zákalu spočíva hlavne v tom, že na začiatku o ňom pacient vôbec nevie. Zvýšený VOT totiž nespôsobuje žiadnu bolesť ani iné potiaže. Pokiaľ človek nie je vyšetrený lekárom, môže si svoje ochorenie všimnúť až vo chýľy, keď už prichádza o zrak. (1) 


 Zvýšený VOT predstavuje najvačšie riziko pre vznik zeleného zákalu rovnako, ako vysoký tlak krvi poškodzuje cievy. VOT môže poškodiť očný nerv a tým prirodzene aj náš zrak.

 Ako vzniká VOT

Oko je vo vnútry vyplnené vnútroočnou tekutinou, ktorá sa pravideľne vylučuje do oka. Keďže vnútroočná tekutina sa stále doplňuje, jej prebytok sa odvádza z oka systémom kanálikov. Tieto kanáliky sú umiestnené medzi rohovkou a dúhovkou. Pokiaľ vnútroočná tekutina z rôznych dôvodov nemôže odtiecť cez tieto kanáliky, tak sa v oku hromadí a tak zvyšuje VOT.

 Aký je normálny vnútroočný tlak?

Určiť normálnu hodnotu VOT nie je jednoduché. Zelený zákal totiž môže vzniknúť i pri relatívne nízkych hodnotách VOT. Zároveň vysoké hodnoty tlaku nemusia znamenať bezprostrednú horzbu glaukómu.

Všeobecne sa dá povedať, že hodnota VOT do 20mmHg je väčšinou bezpečná a vznik zeleného zákalu pri nej je málo pravdepodobný. Naopak, pri hodnotách viac ako 30mmHg sa glaukóm s veľkou pravdepodobnosťou objaví. Oblasť medzi 20 - 30mmHg je veľmi individuálna a oko je treba pravideľne sledovať.

 

 Výpadok v zornom poli pri glaukóme (grafika: Pfizer)